........Rozpusť myšlienky, celé tvoje peklo je v nich, svet je taký, ako o ňom myslíš........

Nejnovější články

Platonická

16. ledna 2010 v 14:40 |  Memento mori
Platonická láska je úplný myšlienkový paradox...
Je to ako keby človek padal z obrovskej výšky, bez šance prežiť..
No napriek tomu stále myslí na jej úsmev, krásne oči, krásne vlasy,
dokonalý smiech a vôbec nie na to, prečo ho z tej skaly vlastne zhodila.
Je to ako milovať vlastného vraha...

 


Chybné vedomie

14. ledna 2010 v 14:46 |  Memento mori

kolotoc

Vlasy mi vejú a padajú do tváre. Bránia mi vo výhľade a studený vietor sa mi zapicháva do kože. Roztočený kolotoč a ja v ňom kričiac, nech už konečne zastaví.

Zastavil. Zastavil sa niekde uprostred a čaká, kým mu dám pokyn na to, aby sa dotočil, až do konca.
Ostala som visieť nad zemou a neviem ako ďalej. Pohnúť sa dopredu, s tým, že môžem spadnúť ? Alebo sa pomaly a isto vrátiť naspäť a nikdy nezistiť, ako by to bolo, keby som sa rozhodla inak.

Bojovala som s tým pol roka. A dnes stojím pred tou najväčšou poslednou bitkou, ktorou môže všetko skončiť, alebo aj začať nanovo.

Všetko naznačuje, že sa chystám rozhodnúť pre niečo nesprávne, ale chyby sú dôkazom toho, že niečo robíme. Čo vlastne ľudia odo mňa očakávajú ? Aby som neriskovala? Aby som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla a neprejavila odvahu povedať životu "áno" ?

Nepotrebujem žiadne znamenia, na to, aby som vedela, že robím chybu. Viem to. Jednoducho to viem a napriek tomu, to chcem. Nepotrebujem poučenie do života, ani si spestriť už aj tak pestrofarebný život. Nepotrebujem sa odrážať od dna. Nie je to nuda, túžba po adrenalíne ani detský rozmar.

Je to Ona. Tá, čo sa nepýta. Tá, čo nikdy necúva. Tá, čo vie hriať aj keď je vonku -25. Tá, čo vie zabíjať. Tá, ktorá nikdy nie je smiešna.
Už viete ? A práve v nej, v nej je dovolené všetko.. Aj chyby.. A aj tie vedomé ...

Možno roztočím diablove kolo.. A možno to budú len obyčajné labute smerujúce k nebesám.. Na to by som sa ale príliš nespoliehala..

1.. 2.. 3.. Roztáčam kolotoč.

Žena s protézou..

4. června 2009 v 17:13 |  Memento mori
Nie.. Tvoje laná sú prikrátke, putá prislabé a pištole bez nábojov.. Niekoľkokrát som ti povedala, že u mňa nenájdeš, to čo hľadáš. Prečo sa stále presviedčaš o opaku ? Môžem ti dať nerovnicu plnú okúzľujúcich pohľadov, nežných dotykov, či vášnivých splanutí.. Kopu krásnych chvíľ, slov a pocitov.. Maličkostí.. .. Byť šťastný predsa neznamená mať všetko dokonalé. Možno je dôležitejšie pospojovať všetky maličkosti.. To vydá za viac ako tie zlé veci.. A potom to ide vydržať.. A viac si priať nemôžeme..

No to jediné, ti dať nemôžem.. Moje srdce je už príliš odolné. Nedokáže milovať.. A či to vôbec niekedy dokázalo ? Asi áno.. Ale to bolo už veľmi dávno..

..

Impossible

24. května 2009 v 16:53 |  Ab imo pectore
..


Skroť si ma.
Budem tvoja ruža
a ty, môj malý princ.

Vezmi laná, pištole a putá,
skús ma spútať,
ak si trúfaš..

Nebude to ľahké,
priznávam,
dokážeš to snáď ?


Confession nocturne

13. května 2009 v 16:30 |  Ab imo pectore
..

Pohľadom ho zviedla,
úsmevom tajomným,
mámila, nevinným
dotykom, vzrušila..

Večer pri sviečkach,
exotická vôňa,
pomalá hudba,
kúzlo noci,
zvádzalo ho..

Odolával,
nepodliehal,
prefíkanej,
ženskej zmyselnosti,
začarovanej chvíli..

Nenaliehala,
nežne a nedostupno,
ťahala za šnúrky,
jeho malej,
pandorinej skrinky..

Divá šelma,
prebudila sa,
roztrhala biele,
panenské šaty,
mladej dievčiny..

Hlasné vzdychy,
niesli sa tej,
hviezdnej noci,
vášnivé bozky
pokrývali,
roztúžené nahé,
telá zablúdených..

Krvavú ružu,
hodila mu na hruď,
husté vlasy viali jej,
a ona len v tých,
šatách roztrhaných..

Ostali mu po nej,
len
na chrbte škrabance,
ruže a odtlačky,
bosých nôh,
na jeho podlahe...

Kam dál