Game over
30. května 2011 v 23:23
|
Memento mori
Hovorí sa, že každému život naloží len toľko, koľko unesie. Posledné mesiace ma presvedčili o opaku. Keď som si už myslela, že už viac naozaj neunesiem, keď som už ležala na zemi pod tou ťarchou, tak na mňa vysypali ďalší náklad. A ja som sa preborila pod zem.
Tento rok sa nesie pod zlým znamením. Jeden pád za druhým. Kolená, ruky odreté a ja už pomaly prestávam mať silu vstávať stale odznova. Stratila som niečo veľmi dôležité. Čosi, bez čoho sa nedá ísť ďalej. Stratila som chuť do života. Stratila som to niečo, čo vás núti vstať ráno z postele. Prestávam vidieť zmysel všetkého čo robím, každého jedného kroku. Som tak strašne unavená… a sama….
.. a pri tom by stačilo jediné gesto , slovo, či pohľad od Teba .. a ja by som sa napriek všetkým tým ranám, modrinám a zlomeninám postavila a skúsila to znova..
Žial toto je život, nie rozprávka .....
Did you ?
25. května 2011 v 21:54
|
Sophias
Skôr ako sa rozhodneš niečo ukončiť, polož si otázku či dokážeš bez toho žiť...
Trying to forget someone u love, is like trying to forget someone u never met
24. května 2011 v 12:21
|
Memento mori
- "Neprídem."
- "Ja viem..."
Posledné slová. Slová, ktoré ma donútili utrieť si poslednú slzu, naposledy sa obzrieť a zahodiť poslednú nádej, ktorou som živila svoju dušu už pridlho. Zabíjala ma, pomaly a kruto, bez šance na obranu. Odhodila som ju tam, pod tvojím oknom, tam, kde ma nechala v noci čakať niekoľko hodín, tam, kde som stále dúfala, že znova uvidím tvoju tvár, tam, kde som sa stále otáčala, dúfajúc, že sa za mnou rozbehneš a všetko si uvedomíš, všetko si odpustíme a všetko bude dobré. Presne tam som ju odhodila. Presne tam, kde si ty odhodil predtým mňa.
Už ju viac nechcem. Nechcem už viac žiť v nádeji, že sa raz vrátiš. Nechcem, aby sa mi stále rozbúchavalo srdce, keď mi zazvoní telefón, príde smska alebo keď otváram mailovú schránku. Nechcem už prechádzať okolo tvojho domu s pohľadom do tvojho okna. Nechcem sa všade a stále obzerať, či ťa náhodou neuvidím. Nechcem už mazať všetky tie rozpísané správy a vytrhávať si telefón z ruky, len aby som ti nezavolala. Nechcem každú noc zaspávať s myšlienkami na teba. A nechcem sa ráno prebúdzať s pocitom, že nie si vedľa mňa. Nechcem už viac o tebe snívať. Nechcem mať hlavu zavírenú vírusom TY. Nechcem, aby sa mi tlačili slzy do očí, kedykoľvek si na teba spomeniem. Nechcem si stále pripomínať "nádych, výdych", lebo bez teba na to zabúdam.
Ja už nechcem !!!
Pane bože, prosím, ja ho už nechcem milovať...
Keď vrah, sa stáva obeťou …
23. března 2011 v 23:58
|
Memento mori
Viac rán vo vrecku, hlúpejšie kroky.. nepoučiteľná..
Neverila, že sa to môže stať.. nechcela, nepripúšťala..
Prúdi jej to v žilách .. protilátky darovala ..
Teraz sa začať brániť ?
Telo rozožraté
začína sa preberať
strach v očiach objavovať.
Rozrazila dvere, nasadila chrániče
zaradila spiatočku
plnou parou vzad ..
Hlavne sa neotáčať
a dúfať
že nenarazí …
Bad boys
21. ledna 2011 v 14:56
|
Memento mori
Zlí chlapci.
Vždy to boli zlí chlapci.
Tí, ktorí vedeli dokonale, kedy čo pokaziť a dokonale nevedeli, kedy mlčať a kedy už stačilo. Manipulovali mnou a mne sa to páčilo. Zvádzali ma a odkopávali s nepriehliadnuteľnou pravidelnosťou. Oni nedávali, oni len brali. A ja som dávala. Bez hraníc.
Až nakoniec neostalo nič. Nič, čo by som dala. Vyciciali ma do poslednej štipky emócie. Potom som ich opustila. Nazbierala nové sily a samodeštrukčný proces sa opakoval. Dosiahla som stavu samovražednej nesmrteľnosti. A znova a znova a znova... Priahla som po tom a ono to vždy prišlo. Ani som nemusela hľadať. Stal sa zo mňa magnet na tých.. zlých.
A jedného dňa sa to zmenilo. Prestali nanovo vznikať už toľkokrát zničené emócie. Ostal len pocit chladu a pošliapaná hrdosť, sebaúcta a túžba. Túžba po pomste. Prestala som sa ohliadať, pýtať, dávať. Len som brala to, čo mi bolo pred tým vzaté. Nemohli za to. Ani ja som vtedy nemohla. Tiež sa ma nikto nepýtal. Začarovaný kruh.. A tak.. som sa stala ja, .. tou zlou.
