14. ledna 2010 v 14:46
|
Memento mori
Vlasy mi vejú a padajú do tváre. Bránia mi vo výhľade a studený vietor sa mi zapicháva do kože. Roztočený kolotoč a ja v ňom kričiac, nech už konečne zastaví.
Zastavil. Zastavil sa niekde uprostred a čaká, kým mu dám pokyn na to, aby sa dotočil, až do konca.
Ostala som visieť nad zemou a neviem ako ďalej. Pohnúť sa dopredu, s tým, že môžem spadnúť ? Alebo sa pomaly a isto vrátiť naspäť a nikdy nezistiť, ako by to bolo, keby som sa rozhodla inak.
Bojovala som s tým pol roka. A dnes stojím pred tou najväčšou poslednou bitkou, ktorou môže všetko skončiť, alebo aj začať nanovo.
Všetko naznačuje, že sa chystám rozhodnúť pre niečo nesprávne, ale chyby sú dôkazom toho, že niečo robíme. Čo vlastne ľudia odo mňa očakávajú ? Aby som neriskovala? Aby som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla a neprejavila odvahu povedať životu "áno" ?
Nepotrebujem žiadne znamenia, na to, aby som vedela, že robím chybu. Viem to. Jednoducho to viem a napriek tomu, to chcem. Nepotrebujem poučenie do života, ani si spestriť už aj tak pestrofarebný život. Nepotrebujem sa odrážať od dna. Nie je to nuda, túžba po adrenalíne ani detský rozmar.
Je to Ona. Tá, čo sa nepýta. Tá, čo nikdy necúva. Tá, čo vie hriať aj keď je vonku -25. Tá, čo vie zabíjať. Tá, ktorá nikdy nie je smiešna.
Už viete ? A práve v nej, v nej je dovolené všetko.. Aj chyby.. A aj tie vedomé ...
Možno roztočím diablove kolo.. A možno to budú len obyčajné labute smerujúce k nebesám.. Na to by som sa ale príliš nespoliehala..
1.. 2.. 3.. Roztáčam kolotoč.